čistychov

Čistychov

Rodáka z bratislavskej Petržalky poznajú hip-hopoví nadšenci aj pod občianskym menom Dano. Ale najvýstižnejšie ho pravdepodobne charakterizuje jeho vlastný výrok: „vzniklo to z jedného textu, slovné spojenie - štýlu čistychov - znamená, že nemám žiadne idoly, produkujem čisto to, čo cítim.“ V súčasnosti jeden z najznámejších slovenských raperov sa hudbe venuje už od roku 1996, kedy začínal v skupine L.U.Z.A.. Postupom času si vybudoval povesť jedného z najlepších MC s v rámci Slovenskej a Českej republiky a pred dvoma rokmi vydal vlastný sólo album Né produkt! Odvtedy mu pribudlo na konto množstvo medzinárodných spoluprác, nedávno sa dostal na pulty aj nový počin L.U.Z.A. s názvom 3 mená, 4 písmená a Dano už pomaly pracuje na príprave ďalšieho sólo albumu.

„Exot“?
Celý život sa cítim tak trochu iný. Už v škôlke som vedel čítať, na škole som nosil široké gate, holú hlavu a nerobil som si domáce úlohy. Dnes to je bežná záležitosť, ale vtedy nie. Patril som medzi najhorších spomedzi najlepších. Celkovo ľuďom veľmi nerozumiem a myslím si, že ani oni mne. Idem si svojou cestou a bavím sa iba s ľuďmi, ktorí mi zato stoja. Ostatní ma nezaujímajú. Nepozerám moc televíziu, nepočúvam rádio, až po dvoch dňoch som zistil, že spadli Dvojičky, neviem ani to, kedy mám meniny.

Ľúbivá komercia ako jednoduchšia (a možno aj výnosnejšia) cesta?
V súčasnosti podľa mňa pop, ktorý je považovaný za ukážku komercie, upadá. Žebráci už nechodia vystupovať ani na firemné večierky a predávajú ešte menej cédečiek než raperi. Asi je to tým, že rap je veľmi rôznorodý, každý si v ňom nájde to svoje. Rokmi sa tento hudobný štýl vyvíjal, môžeš v ňom cítiť vplyv džezu alebo funku, reggae, latino hudbu, môže byť novodobý, chemický, s techno zvukmi a po textovej stránke dáva absolútnu slobodu povedať, čo si človek myslí. Takú možnosť by mal mať každý. Keď sme pred rokmi začínali, tak sme netušili, že raz bude mať rap na Slovensku takú silnú pozíciu. Skrátka sme si robili svoju hudbu. Jeden búchal o dvere, druhý si niečo hmkal a tretí do toho rapoval, to bola zábavka. Dnes ľudia vidia, že sa dá na tom zarobiť, tak sa niektorí kvôli tomu snažia vytrieskať z rapu čo najviac peňazí. My si iba berieme to, čo nám patrí.

Hranica medzi pozérstvom a umeleckou provokáciou?
Pózami sa nezaoberám, lebo pózovať neviem. Hip-hop je môj životný štýl. Niekto to iba počúva a nechá mamku, nech mu kúpi veci, ja rapom žijem. Sú aj takí, ktorí sa hrajú na gangstrov, iní takým životom naozaj žijú. Každý si robí a hovorí to, čo chce, a je iba na ľuďoch, či zožerú nejaké drbnuté texty, v ktorých ľudia rapujú o tom, čo nezažili alebo nie. Mnohí zrejme považujú aj mňa za pózera, na Slovensku je veľa hejtero vajcolizačov... Mne je to jedno.

Paralela medzi umelcom „provokatérom“ a jeho umením?
Som sám sebou a sám za seba. Keď robím hudbu, skladám text, tak neriešim, že treba niečo niekomu odkázať, ono to skrátka tak nejako ide. Pre mňa je rap v základnom význame reálna vec, ktorá vychádza zo skutočnosti a tú opisuje. Nezáleží na tom, či sú to párty veci, kde opisujem sprosté texty, aj to k tomu patrí. Českí interpreti si v dnešnej dobe zvyknú ulietavať na nejakých psychopatických víziách, ako idú v neviemakom aute, majú aspoň desať báb a šampanské okolo nich tečie potokom. Tento smer ja moc nemusím... Ale ako som už povedal, môžeš robiť hocičo. Ide o to, či to má niečo do seba alebo nie. Nezakazuje sa nič.

Cenzúra?
Jem cenzúru. Kto ju potrebuje, nech si ju urobí.

Jeho provokáciou je hudba, ktorú robí. Do svojich textov sa nesnaží „napratať“ za každú cenu kopec nadávok, aj keď... keby sme tvrdili, že v nich žiadne vulgarizmy nenájdeme, tak by sme klamali. Čistychov si však berie na paškál všetkých a všetko, čo nepovažuje za kóšer, spôsobom, ktorý neuráža.

Rešpektuje... „Niektorí ľudia z hip-hopovej komunity mi vadia a iných mám rád. Každý má svoje pre a proti. To je normálne. Rešpektujem mnohých, ťažko vybrať jedno konkrétne meno.“

Nechápe Johnnyho Legenda. „Je to najväčší frajer, akého som v poslednej dobe počul.“